V poslednom case sa objavuje cim dalej tym castejsie a to asi len v duosledku neuvedomovani si tohto javu v case predoslom. Ludia ktorych stretavame su sice usmiaty ale kto moze ,citi ze ich usmevy su umelo vyvolane a skryvaju urcity druh bolesti. Na priamu otazku nam malokto odpovie, v skutocnosti len obchazkami naznacujeme ale sami sa bojime priznat svoju zranitelnost. Citime jej pritomnost, pritomnost strachu a snad nedoveru voci ostatnym, preto vlastne potlacame pocit ci skutocnost ktora je zakorenena a neuvedomelo si ju chovame. Teoreticky su tieto pocity cudzopasniky, avsak take ktorych sa mozeme zbavit, len nevieme ako. Na druhej strane aj tu dostaneme vzdy nejaku moznost ale radsej zvolime pohodlnejsiu cestu a zivime ich dalej. Odpoved je blizko a je velmi jednoducha. Staci sa rozhodnut. Preto v akejkolvek situacii je stale nejaka moznost, nie len negativna cesta ale nase rozhodnutie toho co sami chceme. Ak sa rozhodnem byt stastny napriek negativnym prejavom svojho okolia, nic mi v tom nemoze branit, je to moje rozhodnutie a ja sam som jeho panom. Z blizsieho pohladu na negativnu skutocnost zistime, ze nieje negativna, len je dosledkom a zavisla od nasho rozhodnutia. Prakticky vsetko caka len a len na nase rozhodnutie.
V skoro kazdom rozhovore som sa stretol s nepochopenim ohladom rozhodnuti.Najcastejsou temou v tomto pripade bola smrt. Smrt vyvolava emocie, prakticky smrt hocikoho v nasom okoli v nas vyvola nejaku emociu.Smrt blizkeho nas rozplace, prinesie smutok, niekedy pocit bezmocnosti. Tieto emocie su vyplodom sebalutosti, prakticky neoplakavame mrtveho ale seba.Svoju stratu, ktora ale nieje stratou. To podstatne co citime je v nas a na vonok nedotknutelne. V priklade ze sme daleko od nasich blizkych, niekedy bez niekolkomesacneho kontaktu zijeme len z “pocitov” ,z niecoho co mame v sebe a po uvedomeni si skutocnosti ze ten urcity clovek uz nezije nas prepadne pocit ktory som skuor opisal. Stratu. Jediny pocit ktory by mal mat prevahu je laska. Cista laska, ktora uz by ale ani nemala byt nazvana pocitom. Cista laska je podstata, uvedomenie ale urcite nie emocia, takisto ako ani stastie nieje emociou ale podstatou a teda tym istym cim je aj laska. Emocia je pocit, pocit ktory je vyvolany nasim egom a teda nieje podstatou. Preco pocit lasky a stastia vlastne nazivame laskou a stastim? Preto lebo “laska a stastie” su pre nas neprirodzene v spleti ostatnych emocii a teda su menne a tym padom nepodstatne. Skutocna laska alebo stastie sme mi sami, v nasom nepochopenom vnutry v nasej podstate. Chyba je v slovach alebo skuor skutocnostiach ktore nevieme interpretovat inac nez slovami. Uz davno si kladiem otazku ohladom reci.Je to dar alebo nedokonalost? Prakticky nikdy nedokazeme presne slovami opysat to co citime a velmi casto dochadza k nedorozumeniam vdaka slovnej interpretacii. Stava sa ze komplex slov vyjadrujucich nieco je nepochopeny druhou stranou a moze viest resp. vedie k disharomonii. Ak pocit nedokazeme vyjadrit inac nez slovom sme vlastne nedokonali.
Takze laska.
V poslednych dnoch som sa pozastavil nad jednoduchou otazkou na ktoru si snazim odpovedat.
Co to vlastne znamena milovat niekoho? Napriek tomu ze to clovek vzdy pociti, je tazke hned v pociatku povedat ako dlho to bude trvat. Ak “laska” ta ktoru som dal len do uvodzoviek ale budem ju nazyvat laskou , zacina vnutornym nadsenim sa pre nieco-niekoho , cim je vyvolana? Myslim ze kazdy clovek ma v mysli nejaku formu, ktorou sa diva na ostatnych. Akesy sito , ktore zachytava nami urcene nedokonalosti a prepusta to co povazujeme za krasne cize dokonale v urcitom slova zmysle. Na druhej strane tohto sita si predstavujem akysi senzor ktory ak zachyti z urcitych 100 percent viac nez polovicu, da nam impulz pre nadsenie. Pre pozornost. Mam svoj “objekt” a citim ze nieco musim spravit lebo pozerat sa nestaci. Stale neunavene ego hovory - to musis mat! A tak by som sa naradsej cely predral sitom tej osoby oproti, ktora uz ma rezervovanu bunku v mojej mysli.Niekedy sa spravame ako deti, a prakticky vzdy ked dostaneme ten impulz nase spravanie sa meni nanepoznanie. Napriek tomu ze by nemalo zalezat na tom s kym sme, s kym sa rozpravame alebo ako sa spravame v spolocnosti niekoho, zalezi na tom dostat zo seba to naj. A co je vlastne to naj? Vykreslenie sameho seba(svojho ega) v tom najlepsom svetle alebo naopak zaujat nejaky obranny reflex a spravat sa cudne.V pripade uspechu – povedal by som ze v pripade opaetovanej sympatie dostaneme to na co sme cakali, ten super pocit ked sa clovek moze pozerat zamilovanymi ocami, zvlastne steklenie skoro v zaludku a niekedy zimomriavky. Je laska skutocne len o tom? Ziskat hociakym bludom niekoho kto presiel tym nasim sitom? Ina moznost je okamzita obojstranna sympatia, ale aj tu zvecsa prichadza do hry vykreslovanie aby sa jeden druhemu zdal dokonaly. Vykreslena dokonalost vsak nieje realna a teda nieje mozne ju vykreslovat do nekonecna. Niekedy sa vykreslovanie moze menit na realitu ale urcite nieje mozne urobit zo seba plastelinovu figurku , ktora bude nasim dokonalim obrazom. Kde je teda laska ak este stale hovorim o egu? Nazval by som to lovom, kedze pri neuspechu a napr. Po dlhsom snazeni prechadzame bud na inu taktiku alebo hladame iny objekt. Co sa taktiky tyka, je urcite nespocet aj dost bizarnych a extremnych. Keby muzi vedeli co chcu zeny urcite by nerobili nic ine len sa zdokonalovali prave v tom;) A ked uz som pri tom, rozviedol by som otazku muza a zeny v ramci vztahu. Sex. Myslim , a napriek tomu ze s tym vela zien nesuhlasi je hlavnym motorom vztahu. Sexualna tuzba je hadam silnejsia ako chut na cigaretu..(aspon niekedy ;) Tym padom cez nase sito neprechadza dokonalost ale sexualna sympatia (pritazlivost) , ktora je od lasky vzdialena na miile, cele ego sa zameriava na jedinu vec, skusame kym nevyhrame, to akym sposobom kto vnima vyhru alebo prehru je sice podstatne ale v tejto chvilu neopisatelne, iste je ze aj po vyhre moze prist skuor ci neskuor pocit uzkosti, resp. pocit ktory vyjadrujeme ako nie-lasku. Kde teda je laska po celu tu dobu ked si nahovarame ze tam je a ako moze zmiznut?Ako moze zmiznut nieco co ani nebolo a ako moze byt nieco ine niecim inym? Teda je pocit lasky skutocne laskou?? Odpovedal by som ze nie. Zda sa ze laska je nieco co ani nepozname,splet pocitov , egoizmu, pretvarky , obcas zatate zuby, plac . Laska je nieco ine a urcite niekde inde nez kde ju hladame. Zena v realite je zveacsa vodca aj ked sa hovory nieco ine. Zena ma vysadne pravo povedat ano alebo nie, a prakticky muz sa zveacsa snazi vyhoviet zenskym poziadavkam. Je toto otazka strachu zo straty? Podmienkovanie nieje laska, tak isto ako aj ocakavania su v konecnom dosledku len poziadavky. V nas zakoreneny princip byt oporou a tym silnejsim nas vlastne zase len meni kedze aj mi muzi potrebujeme oporu a niekedy sme urcite slabsi(nemyslim telesne). Muz kedze je lovec potrebuje poznat potreby zeny aby pre nu bol stale zaujimavym a dokonalim, kdezto zena moze a dost casto vyuziva tuto skutocnost ktora nieje nicim inym nez nemim vydieranim. Obvinenie nestoji na zadnej strane kedze muzi sa do tejto pozicie sami postavili a zeny ju vnimaju len ako jednu z vyhod ktoru dostali. To co teda mi nazyvame laskou je len a len potreba a tak si ju dedime z pokolenia na pokolenie a tym ju v konecnom dosledku povazujeme za lasku. Co je teda laska? Pytal som sa uz nespocetne krat a dostal nespocet odpovedi ktore vedu len k jednej. Svetlo ktore skryvame pod skrupinou , dusime a zahalujeme egom.Svetlo ktoreho mame tak vela a davame ho tak malo, svetlo ktore svieti napriek tomu ze ho nedokazeme vidiet ocami.
..Láska je poznanie seba!
